Ale prd, to nebol môj buldoček 

Už ste sa možno niekedy stretli s tvrdením, že buldočci prdia, tak nejak akosi viac a intenzívnejšie. Niektorí tvrdia, že ich buldoček vďaka parádnym granulám týmto netrpí, ďalší ládujú psa surovým mäsom a tiež sú v pohode. No my ostatný žijeme proste s prďochom.

Presne každý buldočkár pozná ten pocit, keď upozorní na to, že jeho buldoček možno trochu viac púšťa duchov a že to je ozaj veľký smrad. A neznalec (človek bez buldočka) na Vás, mávne rukou, že jasné pohoda, už cítil prdy predsa. Ale to je chyba, pretože on vôbec netuší o čom hovorí, možno cítil výpusty ľudské a predstavuje si tie najhoršie ale to nie je nič v porovnaní v buldočím ticháčkom.

Nedávno sa o tom presvedčili spolucestujúci v kupé vlaku. Mala som ozaj "šťastie" vlak bol napechovaný na prasknutie, ľudia stáli a sedeli úplne všade, nikam sa nedalo dostať. Klasika Slovenské dráhy to asi nečakali 😊. Každopádne som mala ozajstné šťastie v tom, že som sa dostala do kupé a ešte tam bolo voľné miesto, hurááá. Slušne som sa spolusediacich opýtala, či im nevadí zviera a po ich nevšímavom zamumlaní typu "v pohode nevadí" sme sa usalašili. Buldoček chvíľu ospalo sedel na kolenách, pričom mu klimbala hlava a nakoniec upadol, po 2 minútach, do hlbokého spánku. Z technických dôvodov (ako inak) sme stáli 20 minút v stanici, vlak bol naplnený maximálne, takže všetci veselo vydychávali aj posledné zbytky kyslíka, ktoré sa v kupé nachádzali. Klíma vypnutá, okná zabezpečené, aby niekoho nenapadlo otvoriť ich (neotvárať - klimatizácia bude neúčinná). Oki je jasné aký smrad asi bol vo vnútri, teplo a žiaden vzduch len puch. Niektorí podriemkavali alebo možno upadali do bezvedomia, to už neviem každopádne sme sa konečne po vyčerpávajúcom čakaní odpichli z nástupišťa. Tri mexické vlny prešli rýchlikom a už sme pádili s vetrom o závod.

Vtedy začala akoby nová kapitola tejto príhody. Prvá zastávka, pár ľudí vystúpilo no omnoho viac sa znovu snažilo vtesnať do už tak plného vlaku. Buldoček spal úplne ako vrchol roztomilosti si zľahka pochrapkával (v tejto fáze bol ešte zlatý) a potom to prišlo prvý výpad. Samozrejme som ho zaznamenala prvá, pretože to boli moje kolená, ktoré sa otriasli. Či to bol smrad? Nie, slabé slovo, nebolo to z tohto světa. Proste si predstavte tak týždeň starú mŕtvolu, ktorú niekto rozpáral a nechal hniť a rozkladať sa na slnku, také niečo. Všetci trochu znervózneli, keď k ním dorazila prvá vlna, trochu sa pomrvili ale väčšina na sebe nedala nič poznať, boli to samí chlapi, proste tvrďáci. Nechcem vedieť čo si o tom mysleli alebo koho upodozrievali, každopádne my dve sme sa tvárili že je všetko OK a tak sa tak tvárili všetci. Bolo už večer, vonku tma a vo vlaku svetlo občas svietilo občas nie, takže driemavá atmosféra bola znateľná. Pán oproti to zalomil s ústami dokorán, niektorí hľadeli do blba a zvyšní do mobilu, ja som si hladila svojho buldočka a ten bol maximálne spokojný. Ďalšia zastávka ok, akurát mi začali meravieť nohy z toho ako som sa snažila ich pohodlne držať v jednej rovine, aby sa mi ten cvalík neskotúľal. To ma trápilo len chvíľku ďalší ticháčik sa nenápadne vkrádal k nosom jednotlivých cestujúcich. Ja som to tušila ešte skôr ako stihol ku mne privanúť. Buldoček sa trošku pomrvil, zamľaskal a to bol ten signál. Už bolo neskoro aj tak neviem ako by som tomu zabránila, nedalo sa nič robiť. Už som spomenula, že tento bol o niečo intenzívnejší ako prvý? Nie? Áno, malo to stupňujúci intenzitu jak na dĺžke, tak na kvalite. Cestujúci s telefónmi nervózne zažmurkali - zrejme sa im do oči tlačili slzy, do blba hľadiaci neveriacky pozerali okolo seba a kyslo vraštili čelo, pán oproti sa prebral (už vás prebral smrad? ) a bol zjavne úplne šokovaný z toho čo sa deje. Možno si myslel, že to spôsobil sám, možno boli všetci vydesení, že nemajú šancu ujsť (dvere blokovali sediaci na kufroch v chodbičke) ani nám nikto celú cestu nekontroloval lístky 😊. 

Ak aspoň trošku tušili o čo ide, iste oľutovali svoje úvodné súhlasné mumlanie s našou účasťou v kupé počas jazdy. Ale smola, už je neskoro. Odér sa točí v obmedzenom priestore. V Takomto duchu sa niesli ďalšie dve zastávky (všetci mali to šťastie, že vystupovali až tam kde my). Aká je pravdepodobnosť, že sa vám niečo také vo vlaku prihodí? Vlastne mali šťastie, to už možno nikdy nezažijú :-D. Pokračovanie prebiehalo doma samozrejme ale tam sme na otvorené okno v akomkoľvek období zvykli. Výstup z vlaku prebehol hladko, buldoček sa po prebudení spokojne ponaťahoval a priateľský žmurkal a spolusediacich. Všetci naňho neveriacky hľadeli. Je rozkošný, na zožratie ako zíva na celé kolo. So všetkými našimi spolucestujúcimi som celú dobu súcitila, samu ma dvakrát naplo na zvracanie a to mám tréning. Ďakujem za zvezenie a nabudúce sa zasa budeme tešiť. Možno kápneme zrovna na vás.

V rovnakom duchu naviažem na ďalší plnohodnotný zážitok. Situácia obdobná akurát zmena dopravného prostriedku za auto a spolucestujúci sú dlhoročný známy. To už je iné kafé, keď sa k danej situácií všetci zúčastnení vyjadria a zdieľajú v reálnom čase svoje pocity so zbytkom osadenstva. Auto 5 miestne, počet vezúcich sa osôb 5 + buldoček. Ako veľkú výhodu beriem možnosť otvoriť okienko. Dobre cestovali sme z chaty, možno ten víkend buldoček zjedol toho viac a rôznorodejšie ako zvyčajne. Myslím že sa tam vyskytovala hlina, orech, cudzí exkrement (len časť než som zareagovala, dúfam, že nebol ľudský), opečenú slaninu, ktorá vyskočila z panvice pri pečení, hmm . . . a ešte zbytky jogurtu (vylizovanie kelímku je rituál) a dve jablka (malé, pôvodne som s nimi chcela aportovať avšak už sa ku mne nevrátili), plus samozrejme bežnú porciu granúl. Beriem že víkend je pre tráviaci trakt každého psa záber ale toto bolo asi ozaj veľa. Čo je moc, to je príliš a v aute sa všetkým vohnali slzy do očí už po prvej zákrute. Prvých desať minút to bola ešte sranda typu: "Ako môže niečo také malé chlpaté tak smrdieť?" alebo "No ty nám ale dávaš" (smiech). Lenže po pol hodine boli všetci mierne priotrávení, aj keď okienko behalo hore-dole, kedy sa hľadal správny kompromis medzi zimou vonku a smradom vo vnútri, nebolo to efektívne a nemalo to ani žiadúci efekt. Vyjadrenie, že ten pes musí byť vo vnútri skrz-naskrz zhnitý, musím uznať, bol namieste. Striedavo cestujúcich napínalo na zvracanie ešte ďalšiu pol hodinu a každý už v duchu odpočítaval kilometre, kedy bude môcť vyskočiť z auta a nabrať do pľúc trochu špinavého mestského vzduchu, aspoň trošku. Malá prestávka nám dala šancu vyslobodiť sa o niečo skôr. Keďže bola vonku kosa, bolo jasné, kto sa pôjde prechádzať von. Jemne som prebudila spiaceho prďocha a vyšli sme von. Z auta všetci spokojne mávali, že je to ok, len nech ešte zostaneme vonku, máme čas do odjazdu. Po pár minútach som bola trochu zkrehnutá a presviedčala som rozospatého buldočka že sa mu dá na veľkú nech to skúsi zo seba dostať von. Nechápavo na mňa hľadel a so zvyšujúcou sa vibráciou jeho zadných nôh, ma začal ťahať spať smerom k autu. Vydesené výrazy za sklom auta mi dávali jasne najavo, že ešte na to nie sú pripravení. No predsa nebudeme mrznúť vonku. Suverénne som otvorila dvere a usadila sa, buldoček sa sápal na ruky, tak som si ho pritúlila, tu zmrzlinu malú chlpatu. Chvíľku sa mi ešte placatil na rukách a zasa to zalomil, zvyšok cesty prebiehal v rovnakom duchu a po našom vystúpení si zjavne všetci vydýchli 😊. Zážitok pre všetkých? Určite áno a že si do tej doby mysleli, že vedia čo znamená buldočí prd? Až teraz si môžu hrdo povedať, že prežili cestu s buldočkom, ktorý nás nešetril a celú cestu bol jediný v pohode, pretože spokojne spal v náručí svojej majiteľky. Ja ďakujem, že nás odviezli až domov napriek všetkému.  

Poviete si, že je to nechutné alebo že preháňam. Nevadí, chápem to tiež som v tom žila do doby než som si obstarla toto úžasné plemeno. Každý ma svoje muchy a možno práve táto nedokonalosť robí buldočka ešte rafinovanejším než je. Keď vás ráno prebudí grgnutie do tváre od tejto roztomilej zemiakovej hlavy, ktorá sa teperí k vám do postele (ak už tam nie je) hovoríte si že tá cesta autom predchádzajúci deň bola vlastne celkom OK. A ozaj ešte jedna vec predchádzala tomu sladkému budíčku od vášho miláčika. Než ste sa stihli prebudiť šteňa sa samo vyvenčilo a hneď po sebe upratalo (nechce predsa hneď ráno nahnevať majiteľa, stačí že zostal smrad), tento závan opätovne skonzumovaného niečoho, čo už tráviacim traktom raz prešlo spôsobilo výgrg z útrob toho roztomilého havkáča, vás preberie ako nič na svete. Ak je človek dostatočne divný, dačo ako ja, zbožňuje najviac tohto buldočka, ktorý prekvapí každý deň.